VERÍM... PANE, POMÔŽ MOJEJ NEVERE!
(fejtón)

            „Evrybady dens nau! Tdž, tdž tdž! Ou jééé! Verím, že uvidím, ou jééé, tdž tdž tdž, blaho od Hospodina, ou jééé, v zééémííí živýýýých, tdž tdž tdž, ou jééé!“ ozýva sa z detskej izby. Tdž tdž tdž krájam cibuľu do rytmu. Smejem sa a slzím do cibule na lopáriku – aké jednoduché to tie deti majú.
            Napríklad: náš Jakub, keď mal osem rokov, sedel so spolužiakom z neveriacej rodiny pred miestnym kostolom na schodoch a pýtal sa ho, či vie, kto je to na tom kríži. Spolužiak odpovedal správne a chvíľu o Ježišovi spolu hovorili. Časom vzal Jakub spolužiaka k organu. A neskôr na vežu kostola. Neviem, kam sa spolužiak za nasledujúce roky „vyšplhal“, ale dnes ho možno na tých schodoch kostola vídať často. Síce s balíčkom čipsov v ruke, ale možno, keď príde iný „Jakub“, sa posunie vyššie.
            Ďalšia skúsenosť. Syn Ján v teenagerskom veku bol nedávno na exkurzii u hasičov a nechal sa tým prostredím úplne uchvátiť. Prirodzene - momentálne vidí svoju budúcnosť ako hasič. Je akčný, nebojí sa, organizačné schopnosti má, techniku miluje – prečo nie? Čo ma ale prekvapilo najviac, bolo jeho vyhlásenie, že keď bude hasičom, bude ku každej akcii nosiť medailón Panny Márie.
            A čo sa týka našej najmenšej – to nás dojímalo maximálne. „Mami, v družine na záhrade ma stále naháňajú chlapci tretiaci, hovoria mi Pani Ružová a pýtajú sa ma, či mám rada Pána Cviker. Nedajú mi pokoj, som celá upotená, ako musím pred nimi utekať. Mne to vadí! Už ma to nebaví!“
            To sa našej malej opakovalo často. Radili sme jej, ako si má s tými chlapcami poradiť, ale ona to tak či tak vyriešila po svojom. Zdôverila sa nám s tým: „Mami, šla som na záchod a tam som sa pomodlila. Poprosila som, aby mi tí chlapci už dali pokoj. A pán učiteľ im to zakázal. Takže už ma nenaháňajú. A je to!“
            Je to tak prosté, čisté, jednoduché. Detská viera hory prenáša.
            Pre zmenu uvediem vlastnú skúsenosť. Až sa za ňu hanbím.
            V pokoji dokážem v noci spať iba za predpokladu, že je manžel doma. Keď nie je vedľa mňa, bojím sa. Nedávno však potreboval odcestovať. Uistil ma, že všetko je už pozamykané a keby niečo, mám doma už veľkých chlapcov ochrancov. A proste nech sa pekne pomodlím a pokojne spím.
            Ach, v tej chvíli by som tak chcela mať takú detskú neochvejnú vieru. Tak by som chcela byť buď mojím osemročným Jakubom na schodoch kostola alebo budúcim hasičom Jánom, ktorý ide do akcie pod ochranou Panny Márie či našou Lucinkou na školskom záchodku – „Pane Ježišu, nech mám od chlapcov pokoj, a hotovo!“  Ibaže ja som už „veľká“ a aj moja viera je omnoho viac komplikovaná.
            Čo sa v tú noc udialo? Pre istotu som ešte raz obišla dom i stodolu, nanovo zamkla brány i dvere. Dokonca som ich zabarikádovala igelitkou so sklenenými fľašami – pre prípad, že keby sa niekto dobýval, sklo padne na zem, rozbije sa a to ma zobudí a dotyčný v strachu utečie. Ďalej som si od chlapcov požičala detský detektívny senzor pohybu, ktorý začne húkať, keď sa okolo neho prejde. A schodisko vedúce na poschodie som zatarasila veľkým hracím papierovým domčekom, do ktorého sa Lucka rada schováva, keď sa doma hráme na schovávačku.
            Nenapadlo mi nič iné, čo by som ešte mohla urobiť.
            Modlila som sa desiatky, čakala som, že konečne príde vytúžený spánok. No skôr, ako by sa tak stalo, ku mne doľahol plač našej Lucky: „Mami, mne sa chce zvracať!“ Asi črevná viróza, pomyslela som si. Rýchlo som vytrielila do kúpeľne pre vedro. Musela som pri tom rozraziť papierový domček, ktorý sa následne za mnou valil dole schodmi – priamo do pasce detekčného zariadenia, ktoré svojím lomozom všetkým doma oznámilo, že sa niečo deje. Kým som k Luckinej posteli dorazila s vedrom, už bol celý dom na nohách.
            Potom som celú noc tíšila Luckin smäd a vymývala vedrá. To mám za tú malú vieru, povedala som si. A keď som konečne nad ránom celá vyčerpaná na chvíľu zažmúrila oči, začal mi vyzváňať telefón od manžela, ktorý sa cez zátarasy fliaš nemohol dostať domov. Keď som mu otvorila, prekvapene hľadel na toto zvláštne opatrenie a potom aj na mňa, keď som sa mu prešťastná zrútila do náručia s kruhmi pod očami.
            Tak taká je moja viera! Chlapci sa zo mňa smejú, že keď idem na májovú pobožnosť, že už starnem, že sa zo mňa stáva „mladý senior“. S vekom by to u mňa nahor išlo, ale vo viere sa cítim stále ako nedochôdča. A pritom mám doma malých „učiteľov“, ktorí práve teraz v zatvorenej izbe na plné pecky spievajú si „evrybady“. Zdá sa to tak jednoduché „tdž, tdž tdž! Ou jééé! Verím, že uvidím blaho od Hospodina, ou jééé!“
            Viem však, že to tak nejde. Preto sa modlím: „Pane, pomôž mojej nevere! Kiež by bola aspoň ako malé horčičné zrnko!“

(autorka Magdaléna Strejčková, spracované podľa časopisu Rodinný život 3/17, upravené)